by Keď neskorá jeseň vyzlečie stromy donaha a hmla prikryje krajinu chladným závojom, čas sa akoby spomalí a v období sviatku dušičiek sa hranice medzi svetom živých a mŕtvych na chvíľu takmer stratia. Cintoríny sa menia na pozemské nebo posiate sviečkami, kde každý plamienok nesie meno niekoho, kto už nie je medzi nami.
V našich končinách sa dušičky nesú v duchu tichej piety a rozjímania. V tomto období, viac ako inokedy, myslíme na duše zosnulých, ktoré odišli do nebeského kráľovstva, kde večný pokoj objíma každého, kto už naplnil svoju pozemskú púť. Neprítomnosť blízkych sa mnohých bolestne dotýka, preto v deň Pamiatky zosnulých hľadajú útechu v spomienkach.
Na dušičky s každou zapálenou sviečkou posielajú príbuzní pozdrav svojim milovaným, aby žiara plamienkov priniesla pokoj ich dušiam. Súčasná podoba sviatku sa však od tej, ktorú žili naši prastarí rodičia v minulom storočí, výrazne líši. Hoci podstata – úcta k tým, ktorí už nie sú medzi nami, zostala nezmenená, vonkajšie prejavy prešli veľkými zmenami.
Kým v prvej polovici 20. storočia prevládal veľký rešpekt pred nadprirodzenými silami, mágiou a mystikou, dnes je sviatok skôr rodinnou udalosťou a rituálom, v ktorom zapaľujeme sviečky a spomíname na svojich blízkych, ktorí opustili tento pozemský svet. Najzásadnejšou zmenou, oproti histórii, je v súčasnosti hlavne samotné vnímanie sviatku dušičiek.
Naši predkovia verili, že v noci z 1. na 2. novembra sa stiera hranica medzi svetom živých a mŕtvych. Duše mali na jeden večer opustiť očistec, aby navštívili svojich pozemských príbuzných. Tento večer sa preto podriaďoval tomu, aby nikto duchov neurazil. Gazdiné mali napríklad zákaz prať, priasť aj zametať, aby metlou nezasiahli neviditeľné duše.
V minulom storočí bolo zvykom piecť špeciálne dušičkové pečivo, tvarované do podoby kosti alebo kríža, ktoré sa rozdávalo žobrákom pred cintorínmi a kostolmi. Jedinou podmienkou bolo, aby sa obdarovaní pomodlili za pokoj zomrelých. A v tento deň sa tiež zvyšky z večere hádzali do krbov ako obeta, aby sa hladné duše zosnulých nakŕmili a upokojili.
V domoch na Liptove alebo Orave sa kedysi v túto noc nechával na stole chlieb s nožom, namiesto oleja sa do lámp lialo roztopené maslo, aby si ním úbohé duše mohli potrieť boľavé vypálené rany z ohňa v očistci. Dnes tieto povery už takmer vymizli a rituály sa presunuli skôr na cintoríny. A tak sa z tajuplného dňa stal čas spomínania a hľadania pokoja.
Dnešná vizuálna stránka cintorínov by našich predkov zrejme šokovala. V minulom storočí bola výzdoba hrobov mimoriadne skromná, prirodzená a ekologická. Na hroby sa kládli len jednoduché borovicové chvojky, čečina, mach, šípky, jarabina a sušené kvety. Svetlo bolo veľkou vzácnosťou, preto sa zapaľovali len obyčajné sviečky a kahance.
Dnes sa cintoríny začiatkom novembra menia na rozžiarené moria svetiel, ktoré spôsobujú zbytočne veľký svetelný smog. Sviečky a lampáše je možné rátať na desiatky takmer na každom hrobe. Moderná doba, žiaľ, odnaučila ľudí vyrábať dušičkové dekorácie vlastnoručne. Prírodné materiály nahradili plastové črepníky s chryzantémami a umelé vence.
No keď plamienky sviečok v deň Pamiatky zosnulých dohoria, zapálené svetlo nezhasne, len sa presunie hlboko do vnútra ľudí, ktorí na svojich milovaných s láskou spomínajú. Sviatok dušičiek nám nepripomína len pominuteľnosť života, ale aj večnosť lásky, ktorú cítime k svojim blízkym. A tí, ktorých sme milovali, zostávajú v našich srdciach navždy.
